pocitovo.blog.sk

Ležím v  Ivanovom objatí, fajčíme jednu cigaretu, vďačne si navzájom ponúkame bacily, spoločné bacily, keď už iné nie. Je koniec januára, vonku hnusná špinavá kaša, ktorú si niekto dovolil nazvať sneh a mne sa zdá, že posledných päť týždňov prežívam svoj najkrajší sen. Rovných päť týždňov hľadáme obaja možné aj nemožné výhovorky, vymýšľame si doma najneuveriteľnejšie príbehy, sme jeden pre druhého najsilnejšou motiváciou, nezlomnou múzou. Chodím do práce, chodím z práce, všetko robím ako sfetovaná. Počúvam trápne historky rozkysnutých kolegýň, prikyvujem na správnych miestach, no v hlave sa mi zatiaľ premietajú perverzné detaily našich minulých i budúcich stretnutí. Toto všetko trvá len päť týždňov, no ja mám pocit, že sme spolu od doby dinosaurov.

Ivan drieme na mojom pupku, hladká mi prsia a vrní ako malé mača. Skúmam jeho tvár, ústa, oči, malú jamku na brade. Prisámvačku najkrajší chlap, akého som kedy videla. Keby ho pred pár sto rokmi stretol Michelangelo, stojí dnes vo Florencii jeho socha a nie nejakého vymysleného Dávida, ktorého chlapské proporcie sú jednou desatinou z proporcií môjho „Dávida“. Žmúri na mňa spopod privretých viečok, lenivo sa usmieva.

-         Prečo sme s tým nezačali už dávno? Vieš si vôbec predstaviť, koľko fantastických

súloží sme premrhali? –

-         Tak veru, keby si bol chlap činu, zvedieš ma už dávno... –

-         Ty beštia, ja teba? – a už ma prevracia na brucho a nadeľuje mi na holý zadok ako

malej neposlušnej školáčke. Poškuľujem na hodinky, silou vôle sa snažím vrátiť čas, ale škoda námahy. Musím ísť. Obliekame jeden druhého, teda ja sa snažím obliekať, Ivan ma naspäť vyzlieka, ale prísnym pohľadom zarazím jeho aktivity. On sa nemusí ponáhľať, jemu doma deti neplačú. Na srdci ma pošteklí ostrie žiarlivosti, ale zatlačím ho späť. Nepodstatný a zbytočný pocit, načo ho živiť. Bozkávame sa medzi dverami hotela, plieska ma po zadku, posledný krát sa ma pokúša zatiahnuť späť do izby, ale ja utekám, skôr, než podľahnem jeho nástojčivej snahe.

Na večeru robím syrové cestoviny, zatiaľ čo baby naháňajú po obývačke morča, ktoré im v záchvate debility kúpil po Vianociach ich otec. Dievčatá boli nadšené asi tak dve hodiny, trinásť minút a sedem sekúnd a odvtedy sa o ňu starám ja.

-         Dáša, Lucia, poďte jesť, lebo to bude studené. –

Dobehnú celé strapaté, červené, zadýchané, Lucka v nemožnej polohe nesie malú Gabu. Divné meno pre morské prasa, ale vymysleli ho oni a ja som im nemala dôvod brániť. Zatiaľ čo jedia, stojím opretá o kuchynskú linku, v ruke mám pohár červeného vína a premýšľam nad dnešným dňom. V niečom je iný. Niečo iné cítim. Neviem to definovať a to ma teda dosť vážne znervózňuje. Rozoberám to z každej strany, nad dresom, pod sprchou, v posteli. A niekedy nad ránom okolo piatej mi dochádza, o čo ide. Mám strach. Bojím sa, že o Ivana prídem. Bojím sa, že nadíde deň, kedy sa na mňa pozrie a povie mi, že je koniec. No ale to by potom znamenalo iba jediné. A to som ja nikdy nechcela dopustiť. To by som si potom právom mohla dať na čelo nálepku krava roka. Alebo nech mi rovno vyrobia zlatom prešívanú šerpu s týmto oprávneným titulom. Nie, nesmiem!

Deň v robote ubehne ako voda, nemám čas ani len odbehnúť na záchod. Tak telefonujem priamo z kanclu, dohadujeme si s Ivom rande. Zajtra poobede. Tam kde vždy. Poskakujem ako kozľa, čo sa napáslo na veselej trávičke a neviem sa dočkať. V duchu si predstavujem ako bude híkať nad mojimi novými podväzkami a nohavičkami, ktoré majú uprostred sexi dieru. Zámerne samozrejme. Stáli síce viac ako večera pre celú rodinu, ale snáď mi odmenou za tento výdavok bude mohutný výstrek môjho milenca.

Na druhý deň husto sneží, ale ja mám na duši svetlo, jas, zapálenú celú vatru. Na záchode v hoteli si rýchlo vyzliekam nohavice, ešte rýchlejšie blúzku a len tak, naostro v podprsenke, podväzkoch a deravých nohavičkách si naťahujem dlhý kožák. Kočka. Štetka... Usmejem sa na svoj obraz v zrkadle a po schodoch utekám k „našej“ izbe. Ivan otvára, objíma ma, no ja ho odtláčam a sáčem do kresla. Vidí, že sa chystá prekvapko a tak sa iba pohodlne rozvalí a sleduje čo bude. Pomaly si rozopínam kabát, ukazujem svoje hladké soláriom ošmahnuté stehná, olemované jemnou čipkou pančúch. Hádžem kabát na zem a pomaly si kľaknem k jeho roztiahnutým kolenám. Pozerám sa mu do očí a gombík po gombíku mu rozopínam vyduté nohavice. Nikdy som si nemyslela, že budem mať z orálneho sexu taký pôžitok. Vychutnávam ho, olizujem po celej dĺžke, jemne a nástojčivo sa ho dotýkam perami. Už len z toho som celá vlhká, nedokážem viac čakať, sadám si na neho, no ani on čakať nemieni. Po pár razoch sú všetci chlapci na svetle božom, prívalová vlna, čo by prevrátila aj Queen Mary. Leží na mne, srdce mu bije ako splašené, do ucha sa mi nezrozumiteľne ospravedlňuje ako keby jeho rýchla akcia nebol pre mňa ten najväčší kompliment. Hladkám ho po vlasoch a potom, bez uváženia zo mňa vyletí jediná veta. Kiežby som radšej držala hubu.

-         Milujem ťa, Ivi. –

Pohladká ma po ruke a objíme ma ešte silnejšie. No mlčí. Mlčí!! Celá zneistiem a snažím sa vyslobodiť z jeho objatia. Na podiv ma púšťa a ja zrazu neviem, kam sa podieť. Idem do kúpeľne a sadám si na otrasne vykachličkovanú vaňu. Krava som. Načo som to povedala? Zmývam so seba milovanie, ale pocit trapasu zostáva. Ani nepríde za mnou. Debil sprostý. No tak nech si trhne nohou. Keď sa vrátim z kúpeľne je už oblečený a zapína si hodinky. Neodbytne vyhľadávam jeho pohľad, úplne zúfalá, zranená a hlúpa.

-         Dnes to tu musíš uzavrieť sama, srdiečko. Máme firemnú večeru, takže sa utekám prezliecť a dať do gala. Nech som krásny. –

Pošteklí ma nosom, pocapká po stehne a už aj je preč. Bezmocne si sadám na kraj postele a po tvári mi tečú slzy ako hrachy. Ak nie vlašské orechy. Ani neviem, ako sa vymotám z hotela a domotám domov. Frekvencia pozerania sa na mobil sa rovná frekvencii nádychu a výdychu. Ani správa. Na noc si dávam Lexaurin a s pocitom totálnej krivdy zaspávam.

Nasledujúci deň je prvým dňom pekla. Trpím ako ranený pes, odolávam pokušeniu zavolať mu, napísať obyčajnú správu, sebavedomie mám úplne v hajzli. Večer sa dočkám, avšak iba odmeny v podobe klinca do oka. Píše, že mal veľa práce a že začali s novou stavbou a on bude niekoľko dní v týždni tráviť mimo mesta. Celá zdreveniem a ledva dobehnem na záchod. Naprázdno ma napína, veď som celý deň nič nejedla.

-         Mami? Bolí ťa bruško? –

-         Nie, moja, v poriadku, asi som spapala niečo zlé. –

Ako toto preboha zvládnem, čo sa stalo? Opláchnem si tvár a snažím sa ako tak vzchopiť. Medzi tým ako som randila s misou prišiel Števo. Najskôr od susedy, lebo má ešte stále rozopnutý rázporok, z ktorého mu rozkošne vytŕčajú trenky.

-         Čo ti preboha je, si biela ako krieda. –

-         Nič mi nie je, nachystaj prosím ťa dievčatá do postele, už tam mali dávno byť. –

Stiahne chvost a robí čo som povedala. Tento krát som Lexaurin zapila pivom.

Ďalšie dni sú reálnym prevedením počítačovej hry DOOM. Prechádzka peklom. Tým najtemnejším a najhlbším. Vždy som si myslela, že každý dostane, čo si zaslúži. No ak je toto odmenou za moje činy, tak si ani neviem predstaviť, kde skončil taký Hitler alebo Stalin. Po troch dňoch vyčkávania a totálnej frustrácie mi zavolá.

-         Ahoj kráska, ako sa ti darí? –

Je normálny?? Neozve sa 81 hodín a položí mi takúto stupídnu otázku?? Sviňa.

-         Ide to, akurát mám veľa práce, som trošku chorá a dievky to zdá sa chytili tiež. Takže v jednom mlyne. –

-         To mi je ľúto, tak ťa aspoň trošku rozveselím. Zajtra prídem domov, rád by som ťa videl. –

Srdce mi poskočí, zastaví sa, potom roztlčie.

-         Dám ti vedieť, neviem, ako mi to vyjde. Musím už končiť, mám tu šéfa. –

Zúfalo čakám na akékoľvek povzbudivé slovo, na čokoľvek, čo by ma utvrdilo v tom, že to cíti aj on.

-         Dobre, moja, ozvem sa zajtra. Ahoj –

Ani som sa nestihla nadýchnuť. Zložil. Tak zajtra.