Nedokážem si pomôcť, ráno si privstanem, aby som sa dôkladne oholila, nalakovala si nechty na nohách, umyla vlasy, namaľovala sa. Takmer zmeškám, ešteže baby vezie do škôlky Števo. Celé dopoludnie, obed a popoludnie sledujem mobil, z hodiny na hodinu nervóznejšia. Potím sa ako prasa, o štvrtej poobede už celá zúfalá, neschopná nijakej roboty. Prečo sa neozýva? Vlečiem sa domov, deti už sú doma, mama ich priniesla. Poprosím ju, aby ešte chvíľu zostala a s klamstvom na perách o nejakej kolegyni odchádzam. Je šesť hodín a ja ako kolosálna sliepka sedím v aute pod jeho barákom, rozhodnutá počkať na jeho príchod. V oknách sa svieti, no ich Golfa nikde nevidím. Čakám hodinu, dve a potom to vzdám. Toto je koniec, nenechám zo seba robiť kurvu. V noci bdiem, pozerám do stropu a snažím sa nájsť nejakú schopnú výhovorku pre jeho podraz.
Na druhý deň máme dôležitú poradu a ja sa ku podivu dokážem sústrediť, predostrieť argumenty za aj argumenty proti novému investorovi. No cez obed to už nevydržím a vytáčam Ivanove číslo. Ani sa nedivím, keď nezdvíha. Za pár minút mi príde sms: „Mám poradu, zavolám ti, keď budem voľný.“ To je všetko. Si píš, že ti ten telefón napchám až do tenkého čreva.
Dobehne kolegyňa Maja a volá ma na obed. Telefón nechávam na stole, nech ma nepokúša. A hotovo. Na schodoch sa však obrátim a utekám pre neho. Nie je mi pomoci, zdá sa. Ideme do novej reštaurácie na kraji mesta, majú tam otváracie ceny a čína mi vždy chutila. Maja ma baví historkami o svojej malej dcére, ja sa chichocem a ukradomky pozerám na mobil. Snáď nie je pokazený...? Parkovisko pred reštikou je takmer plné, celkom dobrá reklama pre novootvorený podnik. Od dverí nás ovanú skvelé vône, žalúdok mi hneď skrúti hladom. Chvíľu si zvykáme na prítmie a potom sa hrnieme k prvému voľnému stolu. Vyzerá to tu byť fajn, kopec mladých ľudí, zaľúbených párov, elegantných podnikateľov a... Ivan. Na okamih sa mi zastaví srdce, zamrie, nie je totiž sám. Sedí pri ňom asi 25ročná blondína v v slušivom nohavicovom kostýme a asi štvorkami kozami, ktoré mu bez ostychu tisne na jeho rameno. Prečo ju neodtlačí? Prečo jej nevylepí a slušne nenaznačí, že on niekoho má? Prečo jej naopak hladká tvár a z prstov si olizuje zvyšky jej mejkapu? Tak prosím, ak by sa ma niekto niekedy v budúcnosti opýtal, či viem, aké to je, keď chlapa kopnú do gulí, tak mu môžem zodpovedne povedať, že už to viem. Zastavil sa mi dych, oči plné pálivých sĺz. Zomrieť. Jediné na čo som schopná myslieť je smrť, to jediné zastaví tú tupú, nezmyselnú, drvivú, strašnú bolesť. Dvíham sa od stola, bez slova letím von, vrazím do čašníka, ktorý rozsype na zem všetky špinavé taniere. Kútikom oka registrujem, že tento ruch neunikol pozornosti kozám štvorkám a môjmu už exmilencovi. Ale nemám čas sa tým zdržovať, utekám von, na vzduch, predkloním sa, dýcham.
- Andrea, počkaj, neutekaj, chcel som ti to povedať. –
No moje poníženie, moja bolesť musí von, inak ma zadusí ako jedovatý plyn.
- Čo si mi chcel povedať, že si kurva? Že si posratý špinavý kretén? Že si egoistické prasa? To si mi chcel povedať? – mlátim ho do hrude, a že sú to riadne šupy.
Chytí mi ruky, snaží sa ma upokojiť.
- Nekrič, preboha, nerob tu scény. Nechaj si to vysvetliť. –
Prehĺtam horké sliny zmiešané so slzami, zatiaľ čo ma tlačí k autu.
- Musíš ma pochopiť. Si úžasná žena, krásna, inteligentná a sexi, ale Sandra je tak krásna a plná elánu. Je bez záväzkov, slobodná a... Nehľadal som lásku. Je mi to ľúto. Ja, nechcel som ti ublížiť. Neplánoval som to. Proste sa to stalo. Urobil som chybu, že som ti to nepovedal. Prepáč. Naozaj ma to mrzí. Ale môžeme byť priatelia, nechcem ťa stratiť zo života. –
Pozerám sa na neho, totálne šokovaná jeho dementnými rečami, jeho zradou, jednoducho ním a ruka reaguje skôr než ju mozog stihne zastaviť. Silou celého ramena ho ako krčmový zápasník udieram medzi oči. Na jeho drahú značkovú kravatu mu kvapká krv a ja stojím nad jeho kľačiacou postavou ako bohyňa pomsty. Z očí sa mi lejú slzy, ale napodiv som schopná mu vyrovnaným hlasom povedať.
- Si neskutočný parchant. Tie tvoje reči nestoja ani za fajku moču. Máš ženu, mal si milenky, a ktovie koľko a aj napriek tomu sa dokážeš večer čo večer pozrieť na seba do zrkadla. Je mi z teba zle. A je mi zle zo seba samej, pretože som ti verila, pretože som klamala rodinu, priateľku a to všetko iba pre kus hovna ako si ty. Hanbím sa za seba, strašne sa hanbím, aj keď by si sa mal hanbiť ty... –
Viac už nevládzem hovoriť, v neskutočnom, snovom pohybe sa otáčam na päte, ťahám vyoranú kolegyňu, ktorá mi utekala na pomoc a odchádzame od tej kopy hnoja. So vztýčenou hlavou. A len Boh je svedkom toho, že moje srdce krváca silným prúdom, trpí, žiali nad stratenou láskou, za pošliapaným citom. Dokmásané, požuvané, mŕtve.
Odvtedy prešlo pol roka. Šesť mesiacov plných bezsenných nocí, prázdnych dní počas ktorých som jedla raz denne a schudla dvanásť kíl. Dvanásť kíl, možno to bola ťarcha, ktorú som v sebe nosila a potrebovala sa jej zbaviť. Vyplakala som ju, v slzách som tú váhu dňom aj nocou vypúšťala. Za celý ten čas som sa vyhýbala priateľom, bočila od celého sveta, príliš si vedomá svojej zraniteľnosti. Obviňovala som sa, neustále si kládla otázku, kde som urobila chybu, prečo mi tak veľmi ublížil. Za pár chvíľ radosti som zaplatila príliš vysokú daň. Bojovala som sama so sebou, nespočetne veľakrát som mu chcela zavolať a prosiť o jeho lásku, prosiť o jeho návrat, dotyk, bozk. Prekonala som sa však. Jedinou útechou boli pre mňa moje deti. Stali sa mojimi nenahraditeľnými malými priateľkami. Vedela som, že sa musím postaviť na nohy a hoci som pôsobila vyrovnane a šťastne, moje vnútro bola jedna veľká pustatina. Prišli prázdniny, vonku bolo krásne a ja som konečne mala pocit, že sa mi to podarí.
Vybrala som sa do mesta na trhy, kúpiť nejaké ovocie a pár šúľkov kukurice. Prehrabávala som sa v bedničkách s marhuľami, keď mi na rameno dopadol tieň. Zacítila som známu vôňu a začula známy hlas.
- Schudla si, Andy. Aj vlasy máš dlhšie. A tmavšie. Pristane ti to. –
V zlomku sekundy sa mi hlavou premlelo tisíc pocitov, no ani jeden nebol láska. Obzrela som sa a pozrela mu priamo do opálenej tváre. Oči mal stále šibalské a krásne, pribudli mu však drobné stračie nôžky.
- Ďakujem. Mám sa dobre, tak to je možno aj vidieť. –
- Paťa je tehotná. Neviem, či ti to už stihla zvestovať. –
- Nestihla, vieš, že sme sa v poslednej dobe veľmi nestretávali. Ale blahoželám. Viem ako ste si to želali. –
Neisto si ma premeriaval, zjavne niečo zvažoval a nakoniec z neho vypadlo.
- Andrea, viem, že som ti ublížil, ale neskutočne veľa krát som to oľutoval. Rád by som ťa niekam pozval a ... –
Pokojne som sa na neho pozerala a ešte pokojnejšie som ho prerušila.
- Prestaň Ivan. Hnusíš sa mi. Hnusíš sa mi týmto kňúraním, nemáš trochu zodpovednosti. Si ako nadržaný jeleň v ruji a mne je na grcanie z predstavy, že som ti ho kedysi s chuťou fajčila. –
Po týchto slovách mi padol z duše obrovský balvan, cítila som sa ako šípková Ruženka, ktorú pobozkal princ. Bolo mi ľahko a okúzľujúco nádherne. Usmiala som sa na predavača a s pocitom víťazstva nad sebou samou som sa vybrala v ústrety novému dňu.
Komentáre
Drsne realistický koniec...
Napriek drsnosti sa to celé veľmi dobre čítalo...