Od hmlistých močiarov sa ťahal sladkastý zápach hniloby a vnikal dnu pootvorenými oknami, za ktorými Dodo v pravidelnom rytme napínal svoje obrovské bicepsy. Pot mu stekal v tenkých pramienkoch po celom chrbte a zmáčal jeho roztrhané, kedysi biele tielko. Myšlienkami bol na míle vzdialený od prítomnosti a zatiaľ čo sa mechanicky presúval k zhrdzavenej hrazde, premietal si v hlave udalosti dnešného dňa.
Všetko prebiehalo podľa plánu, o pol ôsmej večer už sedel vo svojom ojazdenom Forde na vopred vyhliadnutom mieste. Keď za pol hodinu uháňal poloprázdnou výpadovkou, v kufri auta už mal spútaného generálneho riaditeľa akciovky, ktorý pred pár dňami veľmi neuvážene a zbrklo odmietol ponuku na spoluprácu pri výstavbe nového diaľničného obchvatu. Jeho vlastná pažravosť zapríčinila, že onen vplyvný a mocný záujemca o kooperáciu ešte v ten večer zdvihol telefón a stručnými pokynmi oznámil Dodovi, o aké služby má záujem tentokrát. A tak teraz pán generálny riaditeľ, ležal v smradľavom kufri Dodovho auta s pusou zalepenou izolačnou lepiacou páskou a rukami bolestivo zviazanými tesne nad vlastným zadkom. Dodo zručne viezol Forda po poľnej ceste asi pol hodinu a nakoniec zastavil ošumelým starým skladiskom, ktoré už roky nikto nepoužíval. Vystúpil z auta a zapálil si vlastnoručne ušúľanú cigaretu. Noc voňala letom a čerstvo pokoseným senom. Potichu pristúpil k autu a pritlačil ucho ku kapote kufra. Ticho. Pousmial sa a špičkou svojej kovbojskej čižmy zahasil nedofajčený špak. Päsťou tresol po karosérii a znova sa započúval. V kufri nastal pohyb a zviazaná postava začala vydávať tlmené nosové vzlyky. Dodo si dával načas, nikam sa neponáhľal. Vedel čo robí, vedel že počiatočná iracionálna panika v riaditeľovej hlave sa musí zmeniť na opodstatnený strach. A kto poznal Doda vedel, že slovo opodstatnený v jeho prípade naberá úplne iný rozmer. Zapraskal hánkami a dal sa do práce. Otvoril kapotu a jedným švihom vytiahol šťúpleho riaditeľa z kufra. Chytil ho za chlopne jeho drahého saka a pritiahol si jeho tvár k svojej vlastnej. Šialeným pohľadom nájomného vraha mu vysával z duše zbytky odvahy a keď sa po hladko oholenej tvári začali rinúť slzy, mohol začať. Dvere skladu boli len privreté a tak nimi vetchá postava riaditeľa preletela ako guľka hlavou. Dopadol na tvrdú dlážku a zdvihol oblak starého, usadeného prachu. Z nosa sa mu po tom náraze pustila krv, no vo svojej inžinierskej hlave už pochopil, že toto je len začiatok. Možno začiatok konca. Uprostred tohto ponurého prítmia stála do oka bijúca nová stolička s bočnými operadlami, ktoré boli vybavené koženými remeňmi. Riaditeľ sa začal vzpierať, ale pre Doda nebol žiaden problém jediným úderom zozadu do hlavy tento pokus o vzdor zaraziť. Riaditeľ padol na všetky štyri a niečo nezrozumiteľne mrmlal.
- Ja sa s tebou porozprávam, budeme sa dlho rozprávať, ale najprv si tuná pekne sadneš a nebudeš nám kaziť tento nádherný večer žiadnym pre teba aj tak zbytočným odporom. –
Dodo vedel, že prízemnou komunikáciou u týchto kravatkárov nič nedosiahne, práve naopak. Z množstva kníh sa naučil diskutovať vždy na určitom stupni, snažil sa dodať úroveň tejto špinavej robote. Pokojný tón z jeho strany zapôsobil aj na riaditeľa. Bez protestov sa posadil a nechal sa spútať ako baran. Vydeseným pohľadom sledoval únoscovu mohutnú postavu, jeho býčiu šiju, krk splývajúci z chrbtom a vyholeným temenom. Dodo zámerne otáľal, strach v riaditeľovi už takmer dozrel do svojej finálnej podoby. Zhodil zo seba koženú bundu a odhalil abnormálne veľké pletence svalov ťahajúce sa po celom jeho nadrozmernom tele. Pristúpil k pripútanej postave a prudkým trhnutím strhol izolepu. Riaditeľove prepadnuté pľúca sa začali v rýchlom rytme dvíhať a klesať. Keď lapil dych a uvedomil si, že ústa má voľné, pokúsil sa využiť svoj dar reči. No vydal iba jednu hlásku a pochopil svoj krutý omyl. Jeho zženštilé pery rozdrvila Dodova päsť jediným úderom na nedefinovateľnú kašu.
- Ja sa budem pýtať, ty budeš odpovedať. V žiadnom prípade nezabudni na toto pravidlo. Každý tvoj prešľap, či pokĺznutie potrestám. Toto bol dôkaz, že mne môžeš veriť. Rozumieš? –
Riaditeľ na neho pozeral v nemom šoku, oči vytreštené ako oči mŕtvej ryby. No spravil ďalšiu chybu, mlčal. Dodo zdvihol nohu a opätkom kovbojskej čižmy mu zlomil palec na pravej nohe. Riaditeľ zasypel od bolesti, rýchlo, trhane dýchal, zatiaľ čo si ten šialenec zapaľoval ďalšiu cigaretu.
- Druhé pravidlo si už iste pochopil, keď sa pýtam, budeš odpovedať. –
Riaditeľ prikyvoval ako naťahovací panáčik, kedysi upravené vlasy mu zlepené potom padali do čela.
- Isto ti už v tvojej vysokoškolsky vzdelanej hlavičke došlo, prečo sme si museli urobiť tento výlet.
Mám pravdu? –
- Áno. – zamrmlal cez skaličené pery.
- Takže úvod by sme mali. Urobil si hlúposť a za hlúposť by diplom dávať nemali. Ale ty ho máš, aj napriek tomu, že si neuveriteľný hlupák. No možno nie si úplne stratený prípad a je možné priviesť ťa k náprave. -
- Áno, ište, šamožrejme, ja ur... –
Prásk. Riaditeľove zápästie sa zlomilo ako starý práchnivý konár.
- Ešte som nepoložil otázku, pán inžinier. –
Riaditeľ už zase plakal s bezmocne ovisnutou hlavou, vzlykal ako malé decko.
- Je ti jasné, že ten kto ma za tebou poslal s týmto posolstvom má aj naďalej záujem spolupracovať s tvojou firmou na tebou začatých prácach, je tak? –
- Je tak. Pochopil šom. –
- Takže očakávam, že spoločne dospejeme k nejakému konsenzu, ktorý zabezpečí obojstranné výhody. Ja navrhujem, aby si pozdržal stavebné práce, kým sa nedáš trochu dokopy a potom oznámiš členom predstavenstva, s kým budete spolupracovať. Jasné? –
- Je mi to jašné. –
- Takisto si dúfam pochopil, že k takémuto famóznemu rozhodnutiu si prišiel sám. –
Krvavá hlava iba nemo prikývla. Dodo spokojný sám zo sebou odopol popruhy a pomohol riaditeľovi na nohy. Dovliekol ho k autu a poskladal do kufra ako špinavú handru.
- Je mi ľúto, ale moje čisté poťahy sú prednejšie ako tvoje pohodlie. –
Naštartoval motor a s prudkým odpichom vyrazil naspäť do mesta. Na poslednom odpočívadle zastavil a keď sa presvedčil, že nemá nijakých svedkov, vyhodil riaditeľa na opustenú lavičku. Popiskujúc sadol za volant, vedel, že do rána ho tam nejaký močiaci šofér kamiónu určite objaví.
Teraz, keď si to namáhajúc svaly v hlave premietal, uznanlivo pokyvoval hlavou sám nad sebou. Snáď ten dengľoš nespanikári a neurobí nejakú neočakávanú blbosť, za ktorú by sa s ním už určite nebabral tak ako dnes. Keď skončil, pustil si horúcu sprchu a po polnoci už spal ako dojča.
Prebudil ho telefón, vyzváňal nástojčivo a nedočkavo. Pozrel na hodinky, bolo pár minút pred siedmou.
- Ktoré hovädo, kurva... –
Na telefóne sa ukazovalo iba neznámy volajúci.
- Haló! –
- Ako znela naša dohoda? – ozval sa známy mužský hlas
- Čo je to za otázku? Chlapík je v poriadku a pristúpil na vaše podmienky. Pomerne rýchlo.
Tak kde je problém? –
- Problém je v tom, že chlapík je mŕtvy. Zlyhalo mu srdce. Ráno ho našli za mestom, už bol tuhý. A za to môžeš ty. –
- Tak moment, ja som bol nanajvýš mierny, to že otrčil kopytá nie je môj problém. –
- Ale to sa veľmi mýliš, ono je to tvoj problém. Keby to prebehlo ako malo, urobil by som biznis za 15 miliónov eur. Takto mám holý kokot. Takže ma pozorne počúvaj. Nielenže nedostaneš svoju odmenu, ale postaráš sa o to, a je mi jedno akým spôsobom, aby som prachy dostal späť.
- Hovno. Nie je to moja vina a vy to viete. Robil som, čo som mal. Viac ma nezaujíma. Nijaké prachy zháňať nebudem.
- Budeš, drahý Jozef, budeš. Inak ti nepomôže ani tvoja sila ani tvoj dôvtip. –
Cvak. Dodo vyjavene pozeral na mobil.
- Buzerant, no to sa načakáš, to ti radšej krk vykrútim. –
Vedel však, že slová tohto parchanta nie je možné brať na ľahkú váhu. Ten deň bol celý nesvoj, tak sa rozhodol, že večer zabehne k Michell. Michell, pôvodne obyčajná Michala, bola prvotriedna kurva, profesionálka, s ktorou jedna noc stála za všetky prachy sveta. Dodo mal jej služby úplne grátis, v minulosti ju totiž vytiahol z objatia zmagoreného psychopata, ktorý si ju zrejme pomýlil s boxovacím vrecom. Za svoj omyl však ten cvok zaplatil nadľudskú cenu a polícia jeho rozmliaždenú hlavu nedokázala identifikovať osem týždňov.
Dodo zavolal na Michelline súkromné číslo, aby zistil či je voľná. O hodinu už ležal rozvalený na jej kráľovskej posteli a v zrkadlách na strope sledoval jej dokonalý zadok, zatiaľ čo Michelline ústa majstrovsky spracúvali jeho tvrdého vtáka. Dnes však nemal chuť na nič iné a tak keď sa chcela s roztiahnutými nohami na neho posadiť zatlačil ju späť a držal jej hlavu kým nezlízala všetko, čo jej dal. Zapálil si cigaretu a do myšlienok sa mu opäť vkradol dnešný rozhovor so šéfom. Michell si natiahla saténový župan a odišla do kúpeľne. Bola fakt trieda, vedela že lepiť sa na Doda po ejakulácii je rovnaký nezmysel ako skúšať zastaviť vlastným telom rozbehnutý nákladný vlak. No Dodo dnes nevnímal jej prítomnosť, rovnako ako nevnímal ani jej neprítomnosť. Natiahol si nohavice, spodné prádlo zásadne nenosil, obliekol si tričko a koženú bundu a bez rozlúčenia odišiel. Kráčal pomaly, z nohy na nohu, premýšľal o svojej situácii. Bol presvedčený, že ten bastard bude chcieť svoje peniaze a bol si istý, že urobí čokoľvek preto, aby ich dostal. Odomkol dvere svojho bytu, zamkol a pobral sa do kuchyne. Kútikom oka zachytil v obývačke rýchly pohyb, no kým stihol zareagovať, pocítil na temene tupú bolesť. Padol na tvrdú dlažbu, no nestratil vedomie. Cítil ako mu po krku steká krv a na krku ťažkú čižmu, ktorá mohla patriť iba jedinej osobe. A ako vždy nemýlil sa.
- Tak môj zlatý, na túto chvíľu čakám odkedy si ma na základnej škole strčil nahého do babského hajzla –
Dodo nemal vo zvyku prosiť, ani vyjednávať. A nemienil to porušiť ani teraz.
- Nebudem ti hovoriť, prečo som tu, ale poviem ti iba, kedy si preto prídem. Pán Krovinský bude taký milý a nebude od teba žiadať všetko. Stačia mu dva milióny, ktoré zoženieš do dvoch týždňov. –
Krokodil, ako tomuto búchačovi všetci vraveli, však nebol ani zďaleka tak bystrý ako svalovo obdarený. Zatiaľ čo sa nakláňal nad Dodovo ucho nemúdro pozabudol na jeho mrštnosť a rýchlosť. Za pár sekúnd ležal na zemi a z krku mu trčala ruka skrutkovača. Oči mu behali ako zarezanému prasaťu a z prebodnutej krčnej tepny mu striekala krv na všetky strany. Chrčal, vedel, že umiera. Dodo vstal a celou silou ho kopol do hlavy.
- Toľké svinstvo. - zamrmlal si pre seba.
V spálni vytiahol starý vak a v rýchlosti do neho nahádzal nevyhnutné veci. Opláchol si hlavu pod prúdom studenej vody a pobral sa preč. Keď zatvoril dvere, v predsieni ostalo len ticho a už mŕtvy Krokodíl.
Komentáre
no
xxx