Chcela by som začať dôvodom, prečo som... tu. Nie „tu“, na svete, v živote, ale TU, na sieti, pripojená a celá žhavá podeliť sa s cudzími, neznámymi mozgami a srdcami o svoje pocity, vnemy a postrehy. Nie je to absencia iných radostí, či záľub. A podstatou nie je ani latentná túžba po uznaní skrytá v každom z nás. Pre mňa je to forma duševnej očisty, je to spôsob, ktorým bielim svoje vnútro a zbavujem sa usadenín nahromadených vekom a dennodenným stykom s vami, ostatnými. Keď píšem, som iný človek, viac čestný a viac spravodlivý, dokážem presviedčať druhých silou vôle, mám vyšportované brucho a v garáži Audi TT. Keď píšem, prenikám do iného, abstraktného sveta, pľujem lásku, nehu, hnev, radosť, všetky pocity, ktoré sa tiesnia vo mne ako odhodené mačence, nabudené vyštartovať a dotknúť sa, drtivo objať toho, komu patria. V reálnom svete môžu takto vypustené emócie spôsobiť katastrofálne následky. A u mňa obzvlášť. Impulzívny polo nervák, ktorému stačí málo k tomu, aby zabuchol dvere, chrlil oheň a systematicky tyranizoval nevinné obete, ktoré sú najbližšie po ruke. Hoci len na pár minút. Myslím si, že človek ako ja nedokáže eliminovať svoje emócie, ani negatívne, ani tie pozitívne. Dajú sa potlačiť, prefiltrovať, ale niekde vo vnútri zostanú, hromadia sa a skôr alebo neskôr si prerazia cestu von, možno pomaly a možno tryskom, ale hlavne celkom nekontrolovateľne. Tak preto táto cesta. „Pocitovo“ bude mojím boxerským vrecom, mojím alternatívnym milencom, mojím utišujúcim prostriedkom, bude mojím miestom a mestom, kde budem len ja a možno vy.
Asi tak...
22.01.2008 19:26:46
Komentáre
aha. takze tak...
si tu spravne