pocitovo.blog.sk

Sledujem tú sliepku od susedov a nedokážem pochopiť, ako ma mohol podviesť s niekým ako je ona. Ovisnuté, mľandravé kozy, od alkoholu spuchnuté viečka, pleť ako čerstvo vyvrátený vlašský šalát a vlasy farby moču. Kvôli tejto kope hnusu som prišla o ilúzie. Deň čo deň som trčala v práci od svitania do súmraku a on zatiaľ rozhadzoval moje peniaze a búšil svojim kladivom do tejto masky. Život je kurva. Pamätám si ten deň, kedy ako dvere na väzenskej cele zaklapli všetky náznaky, ktoré som vytrvalosťou etiópskeho bežca ignorovala, sústrastné šepkanie senilných susediek, čo zanechávali odtlačky svojich starých zadkov na lavičke pred domom, na periodické návštevy u gynekológa, na Števove neustále vystávanie na balkóne. Vraj mu to pomáha prestať s fajčením. Kretén. A ja, kombinácia bylinožravca a všetkých druhov hydiny, som si myslela, že je to iba prechodný stav. Že sa iba trápi, že nevie zohnať prácu.

Bolo to presne 11. septembra, správy boli plné spomienok na pád Svetového obchodného centra a ja som sa rozhodla vypadnúť z práce. Bolela ma hlava a telefonát s mojou matkou tomu tiež veľmi nepomohol. Vystúpila som z výťahu, ťahajúc za sebou balenie minerálok a tašku plnú jabĺk pre decká. Vybrala som kľúče, no ruka sa mi zastavila na polceste medzi kabelkou a kľúčovou dierkou. Niečo sa dialo. Neviem, ktorý chlap kedy vo svojej genialite objavil, že ženy majú ten skrytý šiesty zmysel, ale trafil sa ako Mark David Chapman. Opatrne som zasunula kľúč do zámky a čo najtichšie som otvorila dvere. Myslela som, že ma klame  sluch, no o realite, ktorú vnímal zrak som už pochybovať nemohla. Naskytol sa mi nádherný a šokujúci pohľad na chlpatý zadok môjho drahého manžela. Nohavice spustené k členkom, ponožky do pol lýtok, klasika, ktorá mňa vždy donútila skryto sa rehotať a týmto rozptýlením oddialiť vlastný orgazmus o pár minút. Boli tak zaujatí sami sebou, že ma ani jeden z nich nezaregistroval. Čomu sa vlastne ani nedalo diviť, lebo hluk, ktorý vytvárali, by sa dal prirovnať k páreniu oslov niekde na arabskom trhu. Nasucho som preglgla a jediné načo som bola v tej chvíli schopná myslieť bolo, že vôbec netuším, ako zareagovať, keď si všimnú nevítaného diváka. Zvrtla som sa na päte a ďakovala nebesám, že som si v ten deň vzala iba tenisky na nehlučnej gumovej podrážke. Zletela som dole schodmi, stále za sebou vlečúc tie sprosté jablká a minerálky a v hlave sa mi za tie tri poschodia premleli snáď všetky možné i nemožné nadávky v každom jazyku sveta. Necítila som bolesť. Iba mohutný šok nad drzosťou toho bezcharakterného zmrda. Sadla som do auta, nášho auta, ktoré som ja splácala už druhý rok, lebo podľa neho bolo nevyhnutnou súčasťou existencie každej rodiny. V hrdle sa mi hromadil hnus, ktorý potreboval von, dusil ma, tlačil k zemi. Tak som sa rozrevala. Uprostred parkoviska, vystavená pohľadom desiatok okoloidúcich, ako dáka pubertálna hysterka. A potom som sa začala neviazane rehliť. Ani mi nemal kto streliť pre upokojenie. Dokonalé divadlo, scéna priam stvorená pre nejaké filmové ocenenie. Spamätala som sa až po pohľade do spätného zrkadla. Krása. Vodeodolná špirála za päť stovák roztečená po oboch lícach. Vyzerala som ako vojenské vozidlo po nevydarenej akcii v rozmáčanom teréne. A pred očami som stále mala jeho nahý zadok a jej nohy vztýčené k nebesám ako pochodeň sochy slobody. Tak fajn. Zaradila som spiatočku a išla pre deti do škôlky. Naše deti, náš posledný tmel, naše lepidlo, naša posledná záchrana. Vlastne jediná záchrana. Utekali ku mne jedno cez druhé, so smiechom, s krikom, lapajúc dych rozprávali o nejakej húsenici, ktorú si napchal do nosa ich mladší spolužiak. A ja som zistila, že sa mi pery roztiahli v úprimnom úsmeve, najprv iba jemnom náznaku, potom v širokom, zuby odhaľujúcom úškrne. Radšej by som zomrela, ako im ublížiť. Nasadli sme do auta a frčali domov. Dievčatá rozchichotané a ja rozhodnutá.

Nasledujúce dni mi prišli ako zlý sen. Úsmev, úsmev, úsmev. Dookola samý úsmev. Len nedať nič najavo. Vyhýbať sa povinným číslam v piatok o jedenástej a hrýzť si peru do krvi v záujme vyvolať domnienku ťažko nákazlivého herpesu. Lenže tieto výhovorky nebudú večné. Včera ma chcel dokonca dotiahnuť na CTčko, vraj to s tými bolesťami nemôže byť celkom v poriadku a on by nerád prišiel o svoju milovanú. Blbec. O svoju milovanú príde, keď ju stretnem na chodbe a zhodím ju do výťahovej šachty.

Dnes som sa po ceste z práce zastavila na kávu s Patríciou, mojou dávnou a v podstate jedinou skutočnou kamarátkou. Pri nej môžem rozprávať až mi ide pusu urvať a viem, že ma vypočuje bez toho, aby mi skákala do reči a snažila sa mi dávať infantilné rady, o ktoré aj tak nestojím. Pozná ma ako vlastné gate a vie, že si s tvrdohlavosťou vlastnou iba mne urobím po svojom. Toto stretnutie sa však nieslo v duchu veselom, priam bláznivom. Hihňali sme sa nad čašníkovými bielymi ponožkami, robili cez slamku bubliny  do minerálky a mali chvíľkový snový pocit návratu do bezstarostných školských čias. Pri poslednej fáze čarovania s podpivnými keksíkmi mi Paťa začala dávať vizuálne znamenia, ktorým som vôbec nerozumela. Pochopila som, až keď mi na rameno dopadla Ivanova ruka a na Patine líce jeho pusa. Jej manžel. Aha. No nič, veď nás pozná, vie čoho sme schopné po pár minútach nekontrolovanej debaty.

-         Tak čo sojky, aké detaily z ríše intímností ste si povyzrádzali? –

No dalo sa nereagovať na takto nadhodený smeč?

-         Paťa by ťa rada požiadala o švédsku trojku, kde ty budeš celý obalený perím kikiríkať ako kohút. –

Vražedný pohľad mojej drahej priateľky a výbuch smiechu od vedľajšieho stola plného teenagerov mi potvrdil, že zmysel pre humor ma ani po zážitkoch dní minulých stále neopustil.

Ivan už poučený, stíšil hlas a hneď sa chytil.

-         Mňa zase Paťka poprosila, že by som do tej trojky prizval aj teba. Samozrejme v slušivom oblečku družstevnej hydinárky. –

Z baru sme sa museli pre záchvaty rehotu navzájom vyvliecť. Domov som prišla v mimoriadne dobrej nálade, dokonca som bola schopná osloviť manžela menom bez intenzívneho nutkania na zvracanie.