Sedím pod svahom, v rukách čaj s rumom, lepšie povedané rum s čajom a vychutnávam si lúče slnka. Je štedrý deň a a na svahu je ľudí pomenej, ideálny stav pre začiatočníkov ako my. My okrem Ivana. Ten sa s tými lyžami zrejme narodil. Brázdi svah ako diabol, ja iba nemo závidím. Lyžovaniu som nikdy veľmi neholdovala, je mi večne zima, nech robím čo robím. V bufete pod kopcom mi to pristane oveľa viac. Za holý krk mi spadne spŕška snehu, ktorý sa s Ivanovým úsmevom roztápa rovnako rýchlo ako môj prvotný šok. Jemu by som hádam odpustila aj keby mi zjedol vlastné deti. Sentimentálna hlupaňa.
- Primrzla si k tej lavičke, ty alkoholik? –
Škúlim na neho spoza obláčikov pary a vyplazujem mu jazyk. Načiahne sa a chytí ma zaň. Snažím sa protestovať, no namiesto slov iba slintám ako bernardín. Smeje sa, blázon, ale jazyk nepustí.
- Mamiiiii... –
Uteká ku mne Dáška, celá mokrá, za ňou s previnilým výrazom Števo. No výborne, zase niečo.
- Spadla mi do potoka, nestihol som ju zachytiť – pohľadom uhýba, čaká ľadovú sprchu.
Ivan to len pozoruje a snaží sa zachrániť situáciu
- Aspoň máš za sebou večerné umývanie. A kapra na večeru si nám v tom potoku chytila? –
Dáška sa smeje, no ja mám po nálade. Zodpovednosti nemá ani za necht, ešte že Lucka je s Paťou.
- No poď anjelik, ideme sa osušiť a prezliecť – ťahám Dášku.
Števo sa obúva do lyží a mieri k vleku. Celá vyjavená na neho pozerám, no kým stihnem niečo povedať, Ivo ma chytí za ruku a umlčí pohľadom.
- Ideme, dievky, bude mi potešením, robiť vám spoločnosť. A možno bude treba prezliecť i teba, mamina... – a veľavravným mrkaním ukončuje debatu.
Ideme na chatu, ja z jednej strany, Ivo z druhej a Dáška hopsá medzi nami. Na moment mi preblesne hlavou, aká by sme boli pekná rodina. Okamžite tú myšlienku zaplaším, no neviem sa jej zbaviť a Ivan akoby to cítil tiež. S Paťou sú manželia už 7 rokov, no deti nie a nie prísť, Absolvovali už milión vyšetrení, investovali tisíce korún a nič. Táto téma je prísne tabu, nepísané pravidlo, ktoré však každý z okolia striktne dodržiava. Hneď ako dorazíme, vyzliekam drobca z kombinézy, balím ju do deky a šup pod perinu. Je jej čas a viem, že za chvíľu spí ako medveď. Pomaly idem dole, iracionálny strach mi velí ostať v izbe, no nie som malá a tak s si úsmevom sadám pred kozub na gauč k Ivanovi. Sedíme ticho, bez pohnutia, obaja si až príliš vedomí svojej blízkosti. Počítam dlaždice na podlahe, počítam polená vedľa krbu a potom počítam už len sekundy, kedy sa na seba pozrieme a urobíme definitívnu bodku za tým niekoľko týždňovým bolestivým túžením. Obrátim sa k nemu v rovnakom momente ako sa on dvíha a odchádza do kuchyne. Hovädo. Urazená s pocitom odmietnutia vstanem a chcem odísť. Ivan sa však vo dverách s úsmevom otočí a od tej chvíle sme obaja stratení. Prisaje sa mi na pery, jemne, nenástojčivo, dospelo. Odtiahne sa iba na malú chvíľu, aby sa mi pozrel do očí a uistil sa, že to čo robí chcem rovnako ako on. Jeho ruky sú všade, všade cítim jeho pery, všetko čo robí, robí pre moje, jeho, naše potešenie.
Nie sú slová, ktoré dokážu vystihnúť to, čo tých pár minút cítim. Srdce mám kdesi v krku, splašené tlčie, každá bunka v tele prežíva svoje vlastné vyvrcholenie. Pri pohľade na jeho telo, na jeho pohyby nedokážem prestať, nie som schopná predstaviť si nič lepšie, vzrušujúcejšie, či viac sexi.
Keď je po všetkom, rýchlo sa obliekame, no nie preto, že by sa dostavil známy pocit viny, ale z praktického dôvodu. Zamknúť sme zabudli a každú chvíľu sa môže dovaliť zvyšok osadenstva. Stále sa jeden druhého dotýkame, štucháme do seba, hladkáme sa. Ako teenageri po prvom koite. Prstami mu prechádzam po tvári a on ma kúše ako malé šteňa.
- Dal som ti krásny darček, však? – šibalsky sa usmieva.
Trdlo makové.
- Takže to mi nič viac nedáš?? – vraciam požičané.
Pred chatou zrazu počujeme smiech, vracajú sa Paťa s Luckou. Červené, vymrznuté, vysmiate sa hrnú dnu ako veľká voda. Rýchlo vstávam. Lucke oproti, samozrejme. Paťa sa zavesí na Ivanov krk a pýta si pusinku. Obraciam hlavu a tlačím Lucku hore do izby. Nepotrebujem byť svedkom týchto nežností. Na chrbte cítim Ivov pohľad, ktorý mu s iracionálnym hnevom na duši nemienim opätovať. Ukladám Luciu vedľa sestry a letím hneď naspäť, ideme s Paťou vyprážať rybu na večeru. Dole je však ticho, horí len kozub, nikde nikoho. Nakuknem hore schodmi. V ich izbe sa svieti. Kiežby ma od jedu radšej roztrhlo. Do prípravy večere sa teda púšťam sama. Obaľujem rybu, šalát je v chladničke, chystám stôl. Je pol šiestej, par minút do večere a nikoho ani nenapadne, že by mi mohol pomôcť. Keby som si poobede fajnovo nezasúložila, asi by ma porazilo. Vlastne ma ide poraziť aj tak. Za chvíľu počujem dole schodmi kroky. Paťa. Vysmiata do mňa šťuchá a ospravedlňuje svoju neprítomnosť. Vraj zaspala. Neviem, prečo sa tak nervujem, veď sú manželia, prečo by si spolu poobede nepospali. Ale aj tak zúrim.
- S čím teda ešte môžem pomôcť? – pýta sa previnilo Paťa a chrúme kokosové
sušienky.
- Neviem, uprav teda aspoň stôl. A kde máš divocha? – a už sa červenám.
- Išiel ešte pred hodinou narúbať drevo, nebol tu? –
Divím sa, že pád balvanu z môjho srdca nespustil lavínu. Tvárim sa, že som otázku prepočula. Hmkám si popod nos, zrazu celá vysmiata. Je chvíľa pred šiestou, idem zobudiť a obliecť dievčatá. Schádzame do jedálne, no je mi jasné, že večer nedopadne ako z reklamy na nízkotučné maslo. Števo sa ešte nevrátil. Paťa nás nasilu zabáva, zatiaľ čo minúty utekajú jedna za druhou, ryba chladne, mení sa na gumovú zmes, ktorú tie dve krpane nezjedia ani s vidinou sľubovaného zlata. Nesmiem stratiť nervy.
- Je pol siedmej, ideme jesť. – velím cez zatnuté zuby.
Ivan ma ľútostivo pozoruje, zatiaľ čo ja sa snažím prehltnúť trápnu guču v hrdle. Všetci sklonia hlavy, nikto nemá odvahu pozrieť sa mi do očí. Aj dievky cítia napäté ticho a tak na počudovanie bez reptania zjedia, čo som im nakrájala. Keď ich po večeri pošlem pozrieť, čo im priniesol Ježiško zabudnú na svojho neprítomného tatka a už aj sedia pod stromčekom trhajúc si darčeky z rúk.
- Je mi to naozaj ľúto, ani nie tak kvôli tebe, ako kvôli deťom – hladká mi ruku Paťa.
Všetky pocity sa zrazu tlačia na jazyk, priamo zo žalúdka, mám pocit, že sa povraciam priamo pred nimi. Nie. Radšej sa rozplačem. Nad týmto posratým manželstvom, nad deťmi, nad Ivanom. Nad celým svetom. Opakom ruky si utieram slzy, nechcem, aby ma deti videli plakať. Nebudem im tento večer kaziť ešte viac. No tie už sú vo svojom svete, stihli rozbaliť darčeky všetkých. Ivan sa chichoce do rukáva, Paťa tiež a za chvíľu sa smejeme všetci, keď si Dáša skúša navliecť Ivanove slipy a nechápavo na nás pozerá, čo za darček to má byť.
Buchnú dvere a dnu vpadne potácajúca sa hlava rodiny. Oči červené, nos ako vianočný sob, neistá chôdza dávajú odpovede na všetky otázky. Ivo sa v momente dvíha a ťahá ho preč. Števo protestuje, máva rukami, padá, dvíha sa, padá, Ivan ho dvíha. Nemôžem sa na to pozerať. Sadáme si s Paťou ku stromčeku a v tichu si rozdeľujeme darčeky. Dostala som od nich krásne spodné prádlo. Usmievam sa popod nos, je mi jasné, či to bol nápad a čo predstavuje. Nenápadná spomienka na náš prvý oficiálny flirt.
- Dal som ho do podkrovia na gauč. A stiahol mu nohavice. To som nikdy predtým nerobil. Teraz tam leží ako voľne pohodené vrece vody. – usmieva sa Ivan opretý o dvere.
S vďakou na neho pozerám, ani nevie, čo to pre mňa znamená. Sadáme si všetci ku krbu, ticho a vínko sú nám spoločnosťou. Ivo ako náš ochranca sedí medzi nami, ruky okolo našich pliec. A mne napadne, že sú to možno najkrajšie sviatky za posledných pár rokov.
Komentáre
Dočítala som...
tak toto